Späť na zoznam článkov

...ako sme sa do Delty plavili...

Publikované: 20.07.2023 09:17:53 | prečítané 10360x | © plavidla.sk

kedźe ani neviem ako sa to celé začalo, koľko vína či iného opojného nápoja sa pri tom vypilo a kto to vlastne celé vymyslel, musím či chcem či nechcem celý začiatok preskočiť. Časom bol istý len dátum a miesto kde sa našich 5 lodí malo stretnúť.

Je 14.7.2013 a prvá zoznamovacia noc na brehu Dunaja je za nami. Opäť sme sa radi zoznamovali s tými, ktorých už nejakých tých 10 rokov poznáme, ale aj s tými, ktorých poznáme len pár minút. Pred nami je 1705 kilometrov pre niekoľkých z nás neznámej rieky pretekajúcej šiestimi štátmi a končiacej sa pre všetkých z nás v neznámej Dunajskej delte.

Známe vody Maďarska preplávame rýchlosťou blesku a po obligátnej zastávke u miestneho rybára pre čerstvé ryby zastavujeme len pre originálnu červenú mletú papriku. Cesta nám napriek tomu potrvá dva dni, ale na fantastické haláslé pri západe slnka a pečeného sumca na rańajky vo vlastnej režii, asi nikto z nás len tak ľahko nezabudne.

Je čas obeda 3 deň plavby a my sa vyväzujeme na maďarskej colnici v Moháči aby sme absolvovali tradičné peripetie spojené s vyclením z EU a šengenského priestoru. Okrem colníkov pasovákov, policajtov či pracovníkov miestnej plavebnej správy musíme navštíviť aj lekára. Netrvá to ani ,,dve hodiny,, a už sme zase späť na vode, na ceste na colnicu v Srbsku. Pod Moháčom tvorí rieka hranicu medzi Chorvátskom a Srbskom a tak sa radšej držíme skôr v strede, ako by sme sa mali priblížiť na tú či onú stranu. Do Bezdane je to len pár kilometrov, ale až tu človek pochopí čo znamená obľúbená veta nášho kamaráta ,, je strata času sledovať čas,,. Na srbskej colnici totiž zjavne čas nič neznamená. Po tom ako čakáme na chodbe colnice a nad hlavami nám lietajú lastovičky, čakáme aj na schodoch pred colnicou, čakáme v parku či v tieni pod stromom pri Dunaji. Čakáme aj na šlepe o ktorý sme vyviazali naše lode, čakáme všade... Napriek tomu do maríny v Apatine - prvej maríny na Srbskom úseku Dunaja prichádzame ešte za svetla a môžeme si vychutnať krásu dominaty mesta - veľkého ortodoxného kresťanského chrámu vo svetle zapadajúceho slnka. Marína v Apatine je nová a na naše či maďarské pomery poskytuje až nečakaný komfort. Vysprchovaní, najedení a natankovaní opúšťame ráno prístav, tesne po tom ako nás miestny harbour master skasíruje nielen za parkovanie, ale vypýta od nás aj kontraverzný poplatok 70€ za loď - vraj za plavbu po Srbskom Dunaji.

colnica Moháč	colnica Bezdaň	ortodoxný kresť. chrám -Apatin	marina-Apatin

Dunaj preteká Srbskom skoro 600km a často možno počuť názory, že je to najkrajší úsek celého dolného Dunaja s množstvom meandrov, hlbočín či pláží. Svojim charakterom však vo väčšine prípadov a to hlavne v jeho hornej časti pripomína náš či Maďarský úsek, aj keď menej regulovaný. Jedinečnosť mu podľa môjho názoru dáva jeho stredná a hlavne spodná časť v oblasti Džerdap - národného parku, bývalých Dunajských Kataraktov, kde už ale rieka tvorí hranicu s Rumunskom.

Po tom ako sme minuli mesto Vukovar, miesto vážnych vojenských stretov počas bývalej vojny v Juhoslávii sa definitívne lúčime s chorvátskym brehom Dunaja v útulnej veslárskej reštaurácii v Baške Palanke. Vo výhľade na Chorvátsku colnicu na opačnej strane rieky nám bráni iba pena čapovaného piva, plný stôl jedla a trochu aj stromy na brehu zátoky. Čas na terase však plynie rýchlo a pred nami je dnes ešte jedna príjemná zastávka.

mesto Vukovar	Baška Palanka - v pozadi HR hranice	lodenica -Baška Palanka

Severná časť Srbska, pre väčšinu z nás známej skôr ako Vojvodina predstavuje jedinečné územie poznačené históriou viac ako akékoľvek iné územie podunajska, vysvetľuje nám krásnou stredoslovenskou slovenčinou náš kamarát srbský slovák z dediny Hložany. Napriek tomu, že on sám aj jeho priami predkovia sa už narodili v Srbsku, korene jeho a daľších tisícov srbských slovákov siahajú na Slovensko a to až do roku 1750, keď za vlády Márie Terézie osídlili toto územie. Je nepopísateľným zážitkom stretnúť na brehu Dunaja daľeko od domova človeka hovoriaceho vašou rečou. Po večernom posedení pri ohni pokračujeme pri bohatých raňajkách z domácich produktov neuveriteľných chutí z produkcie nášho staro nového priateľa. Na cestu nás ešte vybaví vínom vlastnej značky a už sa hluk našich motorov rozlieha v údolí rieky.

Dnes máme pred sebou ešte dve podobné zastávky, mesto Nový Sad a večer by sme mali kotviť niekde pod ústím nami známej rieky Tisy. Počasie je stále krajšie a krajšie, podvečer úplné bezvetrie, olejová hladina a tak ťaháme dolu prúdom skoro až do západu slnka. Táboríme na ostrove ďaľeko od akejkoľvek civilizácie uprostred ticha a širokého Dunaja. Po všetkých tých sumcoch, štukách, zubáčoch či jesetroch začíname byť prejedení rybami a tak haláslé na večeru dojedáme až ráno. Ešte že nám ho cez noc nezožrali svine žijúce na ostrove ako pred piatimi rokmi. Všetci spávajú v lodiach len ja vždy na brehu v stane a tak som dnes radšej spal aj s nožom.

pevnosť Nový Sad	maják -sútok Dunaj/Tisa	sútok Dunaj/Tisa

Pomaly nám dochádza benzín a tak nás dnes najprv čaká tankovanie v mestečku Zemun a potom zastávka v Belehrade/Beograd/ a pravdepodobne v Smedereve. V Zemune kupujeme benzín na pumpe nedaľeko reštaurácie - lode kotviacej takmer v strede mesta. Po poslednej povodni v júni 2013 celá loď sedí na dne a tak sedíme pri pive v miernom náklone. Do Beogradu pokračujeme po širokom ramene. Voda je tu dosť plytká a my sa musíme prepletať medzi množstvom kotviacich člnov na bójkach. Brehy lemujú hausboaty, botely a reštaurácie. Asi po 3 km sa rameno spája s riekou Sáva rovno pod Beogradskou pevnosťou. Vypíname motory a ticho sa nechávame unášať prúdom Sávy spať do Dunaja. Voda Sávy má inú farbu a tak obe rieky tečú vedľa seba možno aj pár kilometrov.

Zemun - restaurant	Zemun - cesta na pumpu	pevnosť - Belehrad - Sáva	Veliko Gradište

Na ceste sme už 7 deň ale stále je pred nami nekonečných 1040 rkm keď večer prichádzame na obrovské jazero s hradbou vysokých kopcov s veternými elektrárňami v pozadí. Len ťažko hľadáme nejaké náznaky plavebnej dráhy a tak do útulnej malej maríny v mestečku Golubac smerujeme najkratšou cestou. Za trest míńame legendárnu skalu Babakai, miesto krstu dunajských námorníkov pri prvej plavbe do Delty. Voľakedy by sme skalu určite neprehliadli, po vybudovaní priehrady je ale hladina Dunaja vzdutá, dá sa plávať aj mimo plavebnú dráhu a zo skaly trčí sotva polovica.

Dunaj pod Beogradom			jazero nad Golubacom

Práve v Golubaci sa začínali legendárne dunajské katarakty, brána pekla či železné vráta. Karatakty - skalnaté prahy tiahnuce sa naprieč korytom rieky, spolu so silným prúdom tlačiacim lode na plytčiny, obávaným vetrom Košava a úzkym krytom rieky spôsobovali lodiam nekonečné problémy. Úsek cca 150km dlhý vtesnaný medzi vysoké kopce prekonávali lode výlučne s lodivodom skoro 150hodín. Do dna rieky bolo časom vyhĺbených 10 kanálov nazývaných podľa okolitých dedín, kde v najznámejšom Sipskom tiekla voda 5m za sekundu a vlečnému remorkéru musela pomáhať pri plavbe proti prúdu aj parná lokomotíva na brehu. V inom úseku pomáhal vlečným člnom iných parníkov parník Vaškapu, ktorý sa silou svojich dvoch parných strojov priťahoval pomocou lán a navijákov krížom riekou proti prúdu ako výťah. Po jednotlivých kanáloch mohli lode plávať iba jednosmerne a premávku regulovali pomocou obrovských návestidiel - gúľ na dlhých ramenách. Vlečné remorkéry tu plávali spravidla len tie najsilnejšie tzv,,kataraktné,, a kôli svojmu nízkemu ponoru tu boli bočnokolesové parníky dlho využívané. Celá premávka však bola natoľko náročná, že sa v roku 1964 -72 rozhodlo o stavbe priehrady s rovnomenným názvom Džerdap - Železné vráta. Dnes už si na Kararakty nikto nepamätá a pripomínajú ich už len názvy dedín v okolí. Neprehliadnete však stále kolmé kamenné steny kopcov vyčnievajúcich z vody a opakujúce sa tiesňavy, ktorých najužšia je iba 100 metrov široká. Nikde inde už Dunaj takýto úzky nenájdete.

marina Golubac			hrad Golubac

rkm. 1035-1000

Počasie máme až na silnejší vietor v úžinách opäť ideálne a tak stíhame nielen tankovanie v dedine Milanovac, kúpačky či zastávky pred sochou Decebalusa, rýmskou tabuľou Traiana, atď., ale aj celú preplavbu údolím spolu s prekomorovaním horným stupňom priehrady Džerdap. Kotvíme až v Kladoveň 10 km. pod priehradou v miestnej maríne kúsok od samotného centra mesta. Zajtra definitívne opúšťame Srbský Dunaj a smerujeme do Bulharska. Na bulharskú hranicu je to iba 88km ale colnica je až v meste Vidin a pred nami je ešte druhý stupeň priehrady Džerdap.

marina D.Milanovac rkm.991

Decebalus rex	plavebné návestidlo	Tabula Traiana

Tabula Traiana - pamätná doska postavená okolo roku 106 n.l. na pamiatku dostavania rýmskej vojenskej cesty do Dácie. Decebal - posledný Dácky kráľ, ktorý vládol 85 -106 n.l., keď Rimania definitívne porazili Dácke kmene.

voda pri Oršovej	v pozadi Džerdap I	prvá komora Džerdap I	druhá komora Džedrap I

Bulharsko nás teda víta mestom Vidin. Budova colnice či voľakedajšieho osobného prístavu veľkosti našej hlavnej vlakovej stanice v Bratislave zjavne odkazuje na bývalé časy socializmu. Hrdzavé zábradlia, rozpadávajúca sa fasáda, rozbité okná, špina a akésy náznaky stavebnej činnosti v samotnej budove zapadajú do celkového charakteru samotného mesta. Strašidelný obraz dotvára množstvo smútočných oznámení - parte, polepených po celom meste. Až doma sa dozvedáme, že ide o národný zvyk, každoročného pripomínania si zosnulých. Po dohovore s miestnym colníkom ostávame dnešnú noc vyviazaní na policajnom móle.

colnica Vidin	sunset	Nikopol

Dunaj pod Vidinom

Je 10 deň našej plavby a málokto by ešte ráno tušil, že dnes spravíme denný rekord v množstve naplávaných kilometrov. Najstarší člen našej flotily má síce 67 rokov, ale dnes mu nikto zjavne nestačí. Museli sme preplávať skoro 200km aby sme ho dokázali zastaviť. Kotvíme pár kilometrov nad Nikopolom. Krásna piesočná pláž sa večer topí v žiari zapadajúceho slnka. Ráno pomaly splavujeme do Nikopolu, doplňujeme proviant, tankujeme lode aj seba. Nikde sa neponáhľame, pred nami je dnes iba 100km a mesto Ruse s jachtárskou marínou na bulharský spôsob. Yacht club Ruse rkm. 500 sa nachádza na pravom brehu pri vstupe do komerčného bazéna lodenice. O malé pontóny rôznych rozmerov a tvarov sú vyviazané plachetničky spravidla vlastnej výroby. Opäť chvíľu cestujeme v čase a naše zmiešané pocity nám vylepší iba miestny správca a kronikár svojim srdečným prístupom a snahou pomôcť s akýmkoľvek problémom. Po vinikajúcom jedle a krásnom večeri v centre mesta ráno štartujeme - smer Silistra - Bulharsko/Rumunská hranica.

YACHT CLUBRUSE	YC RUSE	YC RUSE	mesto Tutrakan

Do Silistri rkm.377 prichádzame poobede, tankujeme a dokupujeme zásoby na daľšiu plavbu. Po vyclení na miestnej colnici na konci mesta pokračujeme krížom rieky rovno na rumunskú colnicu. Na rumunskom colnom pontóne je vyviazaných množstvo nových pohraničiarskych lodí svetových značiek, my však nevieme nájsť žiadneho colníka. Je už vraj 16 hod a to je už príliš neskoro... Nakoniec sa však predsa jeden neochotný našiel a my možeme ísť zakempovať na najbližší ostrov.

Prvý deň v Rumunsku začíname tradične ranným kúpaním. Celý večer sme riešili otázku, kde je plavebná dráha. Plávajúca loď rovno pred nami ale aj hĺbka vyše 30m kúsok nad našim kotviskom tento problém vyriešila. Nikto si z nás ešte neuvedomuje, že hladanie plavebnej dráhy a min. hĺbky bude dnešný hlavný program. Postupne tak nedobrovoľne križujeme rieku miestami až kilometer širokú a hľadáme hlbšiu vodu. Lodí pláva stále menej a my sme celé hodiny sami na vode. Spoločnosť nám ale robí stále viac a viac kormoránov a dokonca ostrov plný pelikánov. Plány na nočnú plavbu definitívne rušíme potom, ako vidíme vrak veľkej nákladnej lode trčiaci hneď vedľa plavebnej dráhy a inú nasadnutú loď kúsok pod ňou. Na rkm.300 leží Čierna voda, miesto kde ústi kanál do Constanti. Začíname mať pocit že sme blízko.

Dunaj ,,pod 300,, ako som si ho pracovne nazval, možno rozdeliť asi na tri časti. Horný úsek Čierna voda - Braila, stredný Braila, Galati, Reni, Tulcea a posledný Tulcea - Čierne more. S plánovanou tankovacou zastávkou v Braile a Tulcei máme na to dva dni. Horný úsek je neuveriteľne pekný. Po tom ako sa rieka náhle kľukatí a obteká kamennú stenu s velkým pravoslávnym krížom na vrchu, míňame dedinu Ghindaresti a jej pravoslávny kostol. Veľké kamene na pravom brehu vynárajúce sa z vody pokračujú ešte niekoľo kilometrov až po mestečko Harsova. Nádherrný pravoslávny kostol s množstvom veží s pozlátenou strechou svieti doďaleka. Zbytok mesta nestojí za nič a tak po krátkych nákupoch, obede a výbere z bankomatu pokračujeme ďalej. Opäť spíme v divočine ale tentokrát skutočnej. V noci nás pravdepodobne navštívila líška a odniesla si nielen časť večere ale aj moje raňajky. V Braile stojíme iba koli benzínu a krátkemu obedu a valíme dole. Úsek pod Brailou je jedna dlhá priemyslená zóna. Nekokečné rady prístavných žeriavov sa striedajú s konvojmi zakotvených námorných lodí a priemyselných skladov či lodeníc. Braila, Galati a Reni vám tak splynú v jeden celok. Stereotyp naruší iba krátky úsek Moldavskej hranice na ľavom brehu a miesto kde sa začína Chilia, rameno Dunaja pretekajúce mestom Izmail na Rumunsko Ukrainskej hranici. Voda v rieke je hlboká aj vyše dvadsať metrov a tak už viac nemusíme stále sledovať hĺbkomer. Od mesta Galati je Dunaj značený v námorných míľach a pred nami je posledných 80 Nm.

nad Čiernou vodou	most Čierna voda	vľavo kanál Constanta	pravý breh pod Čiernou vodou

	dedina Ghindaresti	Harsova

lodenica Braila	lodenica Galati		lode na rejde

Je 13. deň našej plavby keď prichádzame do mesta Tulcea.(číta sa Tulča). Je to posledné veľké mesto na Dunaji a je hlavnou bránou do rumunskej delty. Svojim vzhľadom sa mesto v ničom neodlišuje od iných rumunských miest na Dunaji. Nachádza sa už tradične len na jednej strane rieky, pravdepodobne kôli šírke toku, hĺbke a chýbajúcim mostom. Priemyselnú zónu na začiatku a konci mesta strieda vždy centrálna časť spravidla s nevkusnými megalomanistickými stavbami socialistického realizmu a panelákmi v pozadí. Tulcea má však veľmi zaujímavú polohu, keď sa Dunaj v strede mesta kľukatí v tvare písmena U a z nábrežia možno pozorovať čulý lodný ruch na oboch stranách rieky súčasne. My sa v meste dlho nezdržíme a len čo konečne po stovkách či tisícoch kilometrov môžeme natankovať opäť piamo z lode, pokračujeme k moru. Kotvíme na MÍLI 35, v malom prístavisku vedľa rovnomenného turistického rezortu.

Asi míľu po prúde sa rieka rozdeľuje na dva vpodstate do veľkosti rovnocenné kanále. Sulinský a Sv.George. My pokračujeme strednym - Sulinským, ktorý je zjavne viac regulovaný, keď väčšiu jeho časť tvoria vykameňované brehy. Plavba po ňom je ale napriek tomu zaujímavá a to nielen kôli malým usadlostiam na jeho brehu, množstvu malých rybárskych lodí či lodí prevážajúcich turistov, ale aj kôli obrovským námorným lodiam, ktoré na ňom nemôžete nestretnúť. My sme ich stretli niekoľko včetne veľkého turistického motorového katamaránu, ktorého vlna nás vždy preverila.

Sulinský kanál

Kanál je hlavnou dopravnou tepnou celej rumunskej delty a jediným spojením s mestečkom Sulina, ležiacom na jeho konci. Históriu prosperujúceho prístavného mesta a lodenice z rokov 1856 -1939 pripomínajú už len schátrané budovy na oboch brehoch kanála. Súčasné centrum sa nachádza na pravom brehu a tvorí ho jedna ulica kopírujúca breh rieky. Nájdete na nej ale príjemné reštaurácie, bary a zopár obchodov. Ľudia tu žijú z turizmu a tak nám konečne niekto rozumie aj anglicky.

Na spodnom konci mesta, na ľavom brehu, sa na úrovni bývalej lodenice nachádza O - nultý riečny kilometer Dunaja. Do mora to je ale ešte niekoľko kilometrov. Rieka totiž v priebehu rokov naplavila množstvo naplavenín a tak sa plocha delty rozširuje a morský breh sa naopak vzdaľuje. Malý maják na okraji Suliny tak už dávno nefunguje a nedovidíte z neho ani na Čierne more.

nultý kilometer Dunaja	starý maják	ústie do Čierneho mora	nový maják

Naša plavba sa ale týmo nekončí a síl máme stále dosť aj keď sme na vode už 14 dní a máme za sebou vyše 1800km úžasnej plavby. Potom ako opustíme Sulinský kanál a prepláveme 50km v plytkých rozbúrených vodách Čierneho mora, pokračujeme naspäť proti prúdu ramena Sv. George, aby sme zmizli v nekonečnom lese rákosu, spleti kanálov, jazier a ostrovov v srdci samotnej Dunajskej Delty.

Venované všetkým členom posádok, ktorí už medzičasom odplávali :(